O mne

Moja fotka
Slovakia
Tvrdíme, že nechceme byť klamaní, ale pravdy sa bojíme.

streda 18. septembra 2013

Smrť (úryvok z môjho príbehu)

Chcem vedieť váš názor na tento úryvok z môjho príbehu. Myslíte že má význam ďalej to písať? Chceli by ste radšej romantický príbeh s dobrým koncom, alebo niečo, kde nebude láska, len obyčajné fantasy? PS: prepáčte za pravopisné chyby.
1.November 2O12
Nieje možné zomrieť a potom ďalej žiť. Takéto niečo existuje len v rozprávkach. Ale ja som zomrela a žijem. Ako je to možné? Som v rozprávke?

1.November 2OO9
Lístie pomaly opadalo zo všetkých stromov a ja stále dúfam že po dlhom roku konečne prídem na to čo ma tak volá do lesa. Kedysi to bola len zaujímavosť čo sa tam skrýva, potom keď som zistila že ten les je živý, že je iný snažila som sa mu vyhnúť a nezaujímať sa oň. Dlho mi to nevydržalo. Volali ma akési hlasy, ale tie sa nedalo ignorovať. Hneď ako som ich započula bola som ako v tranze. Brániť sa bola hlúposť.
 Hlasy ma vždy zaviezli k starej veži. Z jednej strany to bola len veža bez dverí, bez vstupu, bez okna. Len na vrchole nemala nič, len rovnú strechu. Z druhej strany by nikto nepovedal, že je to veža. Bola to skala spojená s vežou. Celé to miesto pôsobilo magicky. Tak tajomne a nebezpečne.
Na veľkých stromoch sedeli havrany, čierne ako ten najtmavší uhol na svete. Len pred pár týždňami som zistila, že sú to strážcovia veže. Niekedy sa dokonca zdá ako keby mi chceli niečo povedať. Musím priznať, že sa bojím toho miesta, lebo vždy keď tam prídem stane sa niečo čo sa nedá vysvetliť a ani vidieť. Je to len pocit, psychika.
,, Na domácu úlohu máte naučiť sa toto všetko. Ako vidím večne zasnená Bonie si zase nerobila poznámky. Bonie teraz ti to hovorím naozaj posledný krát, ak sa nezačneš venovať učeniu nemôžem ti dať na konci roka jednotku a to by bola škoda, lebo viem, že si najmúdrejší človek v triede. Ak máš nejaké problémy, tak sa mi zver a ja ti pomôžem uvidíš. " učiteľka angličtiny ma vždy vyruší v strede zasnenia. Akurát som sa začala zamýšlať nad tým čo sa mi včera stalo v lese.
 ,,Som v poriadku, len som sa zle vyspala." povedala som skôr ako sa učiteľka Sevenová snažila vypustiť z úst ďaľšiu svoju múdru vetu. Pozrela na mňa pohľadom, ktorý priam kričal, že či som sa zbláznila a mňa až po odchode učiteľky z triedy napadlo, že som povedala hlúposť. Celé týždne sa správam ako večne zamyslená čudáčka a na hodinách som večne zamyslená. Takže som nevyspatá už asi dva mesiace.
Hneď ako zazvoní na prestávku spolužiaci zázračne ožijú, smejú sa a robia hlúposti v triede. Ja nie. Ja bežím čo najrýchlejšie von z triedy a snažím sa vykradnúť zo školy a ísť do parku, za stromami . Nedávno nám na každú chodbu pribudli kamery. Tie ale ľahko oklamem. Kamery sa otáčajú za pohybom. Keď som na chodbe a nie v triede, zaklopem na vedľajšiu triedu skryjem sa pri požiarnych dverách a keď niekto s vedľajšej kriedy otvorí dvere kamera sa otočí a ja prekĺznem von.
V parku si sadnem k veľkému starému dubu. Píšem, rozmýšlam a mám pokoj od života a okolitého sveta. Zase som sa ponorila do snov. Pátrala som v minulosti a myslela som si, že to čo sa deje sa dá nejako vysvetliť. Po včerajšku už sa bojím sama seba. Som blázon! Nie. Nemôže to byť len také z ničoho nič. Určite sa to všetko so mnou deje z nejakého dôvodu. Niečo mi v minulosti uniklo.
Veľké konáre listnatých a ihličnatých stromov tlmili denné svetlo zamračeného dňa. V lese som bola takmer ponorená do tmy. Pod nohami sa mi ozývala známa melódia opadaného lístia. Bola to naozaj veľmi známa symfónia, ktorá mi v tom lese takmer znela, ako hlasy volajúce ma čoraz bližšie k veži. A nemýlim  sa naozaj sú to hlasy, ale nevychádzajú z lístia. Vycházdajú z celého okolia. Stromy akoby šepkali, vietor kričal a ja uprostred toho som mala hlavu ako balón. Moja hlava plná hlasov rozpoznávala slová, vety. Les naozaj ku mne hovoril!
,, Boď, poď hore na vežu!´´
        Nie, nesmiem tam ísť. Vietor odrazu začal prečesávať moje vlasy a bol čoraz chladivejší. Vrany, ktoré večne dávali pozor na vežu sa pustili do koncertu. Mraky, ktoré zakrývali konáre stromov odrazu  začínali byť hustejšie a tmavšie. Z diaľky bolo počuť prichádzať búrku.
       Ako námesačná. Ako v tranze. Hlavou sa mi preháňalo, že sa musím dostať hore. Liezla som po ostrých skalách. Čierne džínsy som mala celé roztrhané a celé telo krvavé. Skaly boli šmykľavé a veľmi rezali každý kúsok môjho tela. Ale mne to nešlo zastaviť. Nechcela som ale z nejakého dôvodu som musela ísť ďalej.
      Vyšla som až na samotný vrchol. Havrany vytvárali koncert a ja som od vyčerpania a bolesti každej mojej čerstvej rany odpadla. Len som tam ležala a potom som čosi uvidela. Neviem čo to je, ale z nejakého dôvodu sa mi to páči a priťahuje ma. Žiari. Žiari aj napriek tomu, že je to len tmavý obrys postavy. Tieň.                  
,,Cŕŕŕŕn!" vyrušil ma školský zvonec oznamujúci začiatok ďalšej hodiny. Tak som skončila so spomínaním na včerajšok a išla som do triedy.

&&&

        ,,Musíš si uvedomiť, že do toho lesa už nevkročíš! Pozri sa ako vyzeráš! Kedy to boli aspoň modriny, ale toto? Takto sa nemôžeš ukázať na návšteve u našich nových susedov! Veď vyzeráš ako obeť krutého domáceho násilia." mama mala pravdu.
       Moje telo bola samá rana, krvavá, čerstvá a hlboká. Prečo do toho lesa stále hodím? Aha, jasné! Už viem. Aj napriek tomu, že tam nechcem ísť, stále tam idem ako námesačná. Neviem to ovládať. Mama, ver mi. Ja nechcem byť doráňaná, vystrašená a ani zmätená z toho čo sa to deje. Ale čo mám robiť? Veľmi dobre viem, že keby som ti povedala pravdu tak mi neuveríš, alebo si o mne pomyslíš, že som sa zbláznila. Na túto tému sa preto s tebou rozprávam nerada a nechcem ti klamať o veciach prečo do lesa jednoducho budem chodiť aj keď mi to zakážeš. Radšej mlčím. Je to bolesť. Je to ako byť zamknutá vo zvukotesnej kocke. Nemôžem ti nič povedať mami, ale nie preto, že by som nechcela. Nemôžem. A to bolí. Prepáč. Toľko ti toho chcem povedať a nedá sa to.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára